Pre každého, kto túži po seba-rozvoji a duchovnom a osobnostnom raste. Po vnútornom pokoji a šťastí. Po objavovaní zmyslu a hĺbky vlastného bytia.
Škola odpustenia túži pomôcť každému, kto si nevie dať rady s vnútornou emociálnou bolesťou. S neodpustením. Vinou. Hnevom. Trpkosťou. Smútkom. Nepokojnými myšlienkami.
Škola autentického duchovného a osobnostného rastu pozýva na cestu každého, kto je odhodlaný na sebe pracovať. Poznávať svoju najhlbšiu identitu. Skoncovať so zbytočným utrpením. Prekročiť svoje strachy a závislosti. Uzdraviť svoje vzťahy k iným, k svetu a k sebe. Žiť tvorivým, naplneným a súcitným životom v harmónii s celým bytím.
Pretože tento pojem zahŕňa všetko, čo pri nachádzaní vnútornej slobody a zrelosti potrebujeme: odpúšťať doslova znamená púšťať bremená, ktoré si vedome alebo nevedome nesieme.
Mnohí úprimne túžime po pokoji, ktorý odpustenie prináša, ale nedarí sa nám odpustiť: nevieme ako sa zmieriť s bolesťou, nevieme ako púšťať (negatívne myšlienky a emócie, boľavé spomienky a pod.).
Odpustenie je základnou podmienkou nášho psychického i fyzického zdravia, čo dnes objavuje aj veda: odpustenie lieči.
Odpustenie – iným, svetu a najmä sám sebe – nám navracia schopnosť milovať: je preto tým najväčším darom, ktorý vieme svetu dať.
pravá sebaláska, sebaprijatie a sebaprekračovanie
odpustenie sebe, iným a svetu
poznanie, prijatie a uzdravenie ubolených emócií (strach, vina, hnev, smútky...)
porozumenie holistickému prístupu, prijatie telesnosti: živé telo, zdravie a zdravý životný štýl
porozumenie vnútorným psychologickým pohnútkam, ktoré nás robia nešťastnými (ego)
identifikácia a zanechanie dysfunkčných osobných naratívov, mentálnych seba-obrazov, negatívnych automatických myšlienkových vzorcov a nevedomých mentálnych programov
porozumenie trasformatívnej možnosti utrpenia
konfrontácia s vnútornou prázdnotou a jej premena na pokoj a plnosť
život v prítomnom okamihu a zmenšovanie vnútorného odporu voči realite
sebapoznanie, odkrývanie pravej identity a zmyslu vlastnej existencie
šifry transcendencie a prístupy k mystériu
byť šťastným
Chceš vedieť viac o duchovnom sprevádzaní, kontemplatívnej psychológii a mojom prístupe? Čítaj ďalej...
Duchovné sprevádzanie, rozhovory a zdieľanie (dnes sa hovorí skôr o duchovnom koučingu) boli a sú súčasťou každej autentickej duchovnej tradície. Nik z nás nie je ostrov – vraví Thomas Merton. Vzájomne sa potrebujeme a obohacujeme, pomáhame si na ceste životom. S čím nám môže v živote pomôcť duchovná skúsenosť mystikov? Ako nás môže obohatiť hlboká múdrosť majstrov kontemplácie? Prečo potrebujeme autentickú spiritualitu?
Pretože túžime po neprchavom šťastí, vnútornom naplnení, pokoji a dobrých vzťahoch.
Každá ľudská bytosť prirodzene túži po šťastí a naplnení. V našej každodennej skúsenosti však neustále narážame na rôzne formy utrpenia: strachy, strádania a bolesti.
Máme veľa rôznorodých túžob, snov a predstáv o svojom živote. Keď sa nám niektoré z nich podarí naplniť, po krátkom pocite uspokojenia sa opäť cítime prázdni alebo nejasne pociťujeme, že nám ešte niečo chýba. Tak sa pokúšame naplniť ďalšiu túžbu, splniť ďalší sen, no nepríjemný pocit nás napriek tomu neopúšťa.
Narážame na prekážky. Život vnímame ako boj a bojíme sa možných strát. Naše malé osobné boje o niečo alebo proti niečomu nás vysiľujú. Niektoré naše vzťahy sú plné nepochopenia, nevedomej emocionálnej reaktivity a vzájomných zranení. A napokon, nevyhnutne sa všetci konfrontujeme, podobne ako Budha či legendárni kresťanskí svätci, so strachom z choroby, staroby, či „sestry chudoby“, za ktorými sa skrýva najsilnejší evolučný princíp: pud sebazáchovy, v podobe strachu z poškodenia tela a smrti.
Každodenne sme zaplavovaní tisíckami podnetov: z rodín, práce a sociálnych médií. A keď tieto neustále podnety vo vzácnych okamihoch ticha zamĺknu, v hlavách sa nám automaticky spustí maratón negatívnych myšlienok. Vo vnútri pocítime nepríjemnú prázdnotu alebo emocionálnu bolesť, od ktorých máme prirodzenú tendenciu „zutekať“. A tak utekáme aj sami pred sebou, nepoznáme sami seba, a preto nevieme realitu vnímať a posudzovať správne. Myšlienkovú a emocionálnu negativitu sa snažíme prehlušiť zmyslovými príjemnosťami, napr. pozeraním videí na Youtube, seriálov na Netflixe, uverejňovaním stále nových usmiatych fotiek na sociálnych sieťach, hraním počítačových hier, vyjedaním chladničky alebo omamnými látkami a stávame sa od týchto prostriedkov chvíľkového „šťastia“ doslova závislí.
Do takéhoto bežného obrazu našej reality vstupuje spiritualita a jej hlboké poznanie ľudského vnútra. Ponúka cestu k šťastiu, o ktorom svedčia tie najväčšie postavy v dejinách ľudstva. Je to cesta hlbokého sebapoznania, uzdravenia a osobného naplnenia, ktorá so sebou prináša vnútornú slobodu a pokoj.
Grécky filozof Sokrates hovoril, že tým najhlbším a najdôležitejším poznaním je poznanie samého seba. Slová gnóthi seautón, ktoré boli napísané na Apolónovom chráme v Delfách, na ktoré sa Sokrates odvolával, znamenajú poznaj sám seba. O radikálnom význame sebapoznania vypovedali v priebehu tisícročí všetky veľké duchovné osobnosti. Prostredníctvom vlastnej skúsenosti spoznali, že jedine na základe dôsledného sebapoznania môže človek žiť vyrovnaný, radostný a zmysluplný život, v harmónii s ostatnými ľuďmi i prírodou.
Sebapoznanie je postupný proces, ktorý začína seba-pozorovaním. Spoznávame, ako funguje naša myseľ, ako reaguje naše živé telo, čo hýbe našimi emóciami. Učíme sa rozpoznávať automatické programy a negatívne myšlienky, ktoré nám škodia. Vnímame, aké rôzne prevleky a stratégie používa naše ego. Zisťujeme, že ego žije z našich strachov a lipnutí a že sa rozpúšťa v prítomnosti vnútorného ticha a lásky.
Hlboké sebapoznanie prináša fascinujúcu skúsenosť, že moja skutočná identita je nezávislá od spoločenského statusu, spoločenských rôl, politických názorov, vierovyznania, rasy či pohlavia. Objavujeme v sebe dimenziu vnútornej slobody a ticha, ktoré plodí kreativitu a schopnosť milovať.
Mystici, majstri sebapoznania, tiež experimentálne nahliadli, že naše vnútro je bránou k tajomstvu nášho vlastného pôvodu a identity, ktoré prekračuje naše individuálne osobné príbehy a prirodzene nás spája s druhými.
Ego je slovo, ktoré označuje zdroj problémov a zbytočného utrpenia. Je to clona, ktorá nám deformuje videnie reality. Ego je zhluk nahromadených chybných mentálnych nastavení, ktorý má evolučne pôvod v obranných mechanizmoch tela pred nebezpečenstvom, bolesťou a smrťou.
Proti egu sa nedá bojovať, lebo ono samo je bojom. Netreba ho démonizovať, ani sa ho báť, lebo práve strach ho živí. Treba o ňom IBA vedieť, dobre poznať jeho mechanizmy a súcitne ho prekročiť. Ak sa vnútorne nastavíme na nesúdenie, vďačnosť a dobro, ego sa postupne stratí samo a s ním aj zbytočné utrpenie. Žije totiž z negativity – z negatívnych myšlienok a emócií –, ale nevie existovať v prítomnosti vnútorného ticha, súcitu a lásky.
Ego je bremenom, ktoré nás tlačí k zemi a nedovoľuje nám voľne dýchať. Je všade tam, kde sú hry na strach, vinu a trest. Ego sa prejavuje porovnávaním sa, súdením a odsúdením: iných, sveta i seba. Fascinuje ho boj, „nepriatelia“ a drámy, preto je všade, kde sa zdôrazňuje rozdelenosť a izolácia. Môže sa prejavovať agresiou a útokom (napríklad aj v subtílnej forme podpichovačných poznámok), ale aj z opačnej strany, „obetou“ a mentalitou obete. Viaže sa na naše malé „ja“ – na naše postavenia, spoločenské role a sebaobrazy, s ktorými sa nadmieru identifikujeme. E. Tolle preto ego definuje ako „identifikáciu s formou“. Je prejavom „zabudnutia“ na našu pravú identitu, pravé Ja, ktoré je sídlom hlbokého pokoja, jednoty a lásky.
Spiritualitu definujem ako skúsenostné poznanie existenciálne závažných právd. Spiritualita je cestou zhadzovania bremien a ukončenia utrpenia. Popisuje osobnú skúsenosť odkrývania nášho pôvodu, identity a zmyslu života. Dôraz je na slove skúsenosť.
O tejto skúsenosti nám v radikálnej podobe už tisícročia hovoria mystici a kontemplatívci rôznych tradícií. O jej pravdivosti a funkčnosti sa máme možnosť osobne presvedčiť aj my – sebapoznávaním a rozvíjaním duchovnej dimenzie nášho bytia.
Autentická spiritualita vedie k celostnému uzdraveniu ľudskej bytosti.
Mystici a kontemplatívci sú ľudia, ktorí experimentálne nahliadli do vlastného vnútra oveľa hlbšie než my ostatní. Prízvukujú, že naše vnútro ukrýva čosi vzácne – našu pravú identitu. Vravia, že prítomnosť tvorivej lásky, dobroty a inteligencie je podstatnou súčasťou všetkého, čo jestvuje. (Na Západe sa pre túto skúsenosť zaužívalo slovo Boh alebo filozoficky Bytie, v Číne Tao, v Indii Brahma alebo univerzálne Vedomie, v zene dokonca pojem Prázdnota, ktorá má zdôrazniť jeho intelektuálnu neuchopiteľnosť; priaznivci Hviezdnych vojen si možno spomenú na výraz Sila :)) – pojem či pomenovanie v skutočnosti vôbec nie sú dôležité). Je rovnako v nás, práve tu a teraz. Ide len o to, naučiť sa ju vnímať a nechať ju nerušene pôsobiť.
Ak sa o tejto mystickej múdrosti chceme sami presvedčiť, potrebujeme sa mnohému odučiť, nielen naučiť. Nejde natoľko o nové informácie, učenia, filozofie, viery, metódy, modlitby či techniky, ktoré si osvojíme či realizujeme, ale skôr o to, koľkého nepotrebného duchovného a psychologického balastu sme ochotní sa vzdať. Autentické sebapoznávanie je cestou príjemného opúšťania všetkého, čo nás zaťažuje, je doslova zhadzovaním bremien. Súvisí s celkovou premenou zmýšľania a vnútorných postojov. Môžeme si to predstaviť aj ako odkladanie hrubých tmavých poškriabaných okuliarov (ego a jeho programy), ktoré nám dlho deformovali videnie sveta, druhých ľudí a seba. Keď ich odložíme (alebo keď sa nám šťastne rozbijú), všetko, na čo pozrieme, bude odrazu nové, nevinné, krásne a plné zmyslu.
Spiritualita a múdrosť mystikov je pre každého. Nezáleží na tom, akého je vierovyznania, ani na tom, či verí alebo neverí tradičným spôsobom. Spiritualita nie je o vierach, názoroch, pojmoch či náboženských presvedčeniach. Je o duchovnej skúsenosti a jej zákonitostiach. Je o uzdravení. Spiritualita mystikov je v jadre nadkonfesná a pozitívne formuje každého, kto túži duchovne a osobnostne rásť, poznávať sa, prekračovať sa.
Nik by nemal očakávať, že duchovná premena či prebudenie príde zo dňa na deň. Pre väčšinu z nás je to proces, ktorý môže trvať roky. V niektorých obdobiach života môžeme napredovať viac než v iných. Kto je však skutočne odhodlaný na sebe pracovať, poznávať sám seba a konfrontovať sa so svojim egom, emocionálnou negativitou a nevedomými dysfunkčnými vzorcami myslenia (Jungovsky povedané, so svojou temnotou), ten je pripravený v relatívne krátkom čase dospieť k svetlu uzdravujúceho poznania a vnútornej slobody.
Sloboda, pokoj, múdrosť, radosť... to všetko je už v nás, len skryté pod nánosom mnohých zbytočných bremien, ktoré nám k nášmu najvnútornejšiemu bytiu takpovediac zatarasili cestu. A s tým vám viem pomôcť – identifikovať bremená a predstaviť spôsoby, ako ich zo seba zložiť. Pokiaľ sa na to odhodláte, som tu pre vás.
Základná odpoveď na túto otázku je „nie“, nepotrebujete. To, čo skutočne potrebujete, je byť otvorený, vnímavý a istým, špecifickým spôsobom pripravený.
Niekedy vhodné podmienky k tejto pripravenosti vytvorí sám život – utrpením či sklamaním, ktoré môžu viesť k duchovnému precitnutiu, prebudeniu. Je to ako zobudenie zo zlého či nepríjemného sna, ktorý si často nevedomky vytvárame samy svojimi vnútornými postojmi, reaktivitou a nevedomými mentálnymi programami. Mnohým ľuďom môžu k rozvíjaniu spirituality stačiť knihy alebo podkasty na danú tému. Ďalším sa otvára duchovný svet prostredníctvom náboženstva, cirkví a modlitby. Sú aj takí, ktorí sú prirodzene kontemplatívni (napr. v prírode) a vedie ich ich vlastná intuícia, vnímavosť a súcit. A často nám na našej ceste pomáhajú iní ľudia – priatelia, spriaznené duše alebo duchovné autority. Všetky tieto faktory môžu pôsobiť v našom živote naraz a väčšinou to tak aj býva.
Stáva sa, že v určitom období života človek túži po duchovných rozhovoroch, po možných odpovediach na svoje existenciálne otázky, po riešeniach svojich duchovných problémov či jednoducho po duchovnom zdieľaní sa – toto duchovný koučing poskytuje. Okrem toho, niekedy je užitočné počuť celkom nezávislý pohľad na vec, poznať iný názor, zakúsiť inú perspektívu. Niekedy je dôležité, aby sme vypadli z našich stereotypov, a to aj stereotypov myslenia, cítenia a konania. Pohľad zvonka, pohľad druhého, ktorý po ceste vnútornej slobody kráča tiež, môže niekedy veľmi pomôcť.
Duchovné sprevádzanie Vám môže poslúžiť ako dočasný spôsob, ako sa zorientovať na duchovnej ceste, ako vyriešiť špecifické problémy, ktoré sa môžu vynárať vo vašej špecifickej osobnej situácii a hlavne, ako sa naučiť rozpoznávať bremená, ktoré potrebujeme zo seba sňať, aby sme sa stali vnútorne slobodní.
Stretneme sa v atmosfére vzájomnej dôvery. Všetko, čo si dôverne povieme, ostáva medzi nami. Na začiatku sa lepšie spoznáme, môžem sa pýtať na prítomné životné okolnosti a duchovné či psychologické pozadie, s ktorými ku mne prichádzate. Postupne sa budeme zameriavať na špecifické problémy, ktoré Vás trápia a Vám prirodzeným tempom budeme prechádzať procesom vnútorného uzdravovania (emócií, myslenia, vzťahu k sebe a iným). Postup je z mojej strany vždy personalizovaný, každý z nás je iný, jedinečný, v inej životnej situácii, na inom stupni vývoja duchovného vedomia. Individuálne budú tiež domáce úlohy, ktoré Vám budem po dohode s Vami zadávať.
Nik sa nemusí cítiť povinný otvoriť sa viac, než je mu príjemné. Môžete sa pýtať, môžete skúmať, vstúpiť do svojich strachov a zamerať sa na to, čo je pre vás dôležité. Ja budem pri Vás ako opora, usmernenie a priateľ.
Budeme spolu odkrývať význam telesnosti, hovoriť o dôležitosti práce s emóciami (vinou, strachom, úzkosťou, smútkom, hnevom a pod.). Spoznáme vlastnú myseľ a jej neposednú povahu. Budeme sa snažiť identifikovať automatické negatívne myšlienky a vzorce myslenia. Pracovať budeme aj na správnom seba-vnímaní a pochopení vlastnej identity. Ukážeme si, aké chyby robíme najčastejšie a identifikujeme deštruktívne ilúzie, ktoré nám neraz zatemňujú pravdivé vnímanie skutočnosti (čierno-biele videnie, kmeňová mentalita a mentálne vírusy, zbožšťovanie či démonizovanie niekoho alebo niečoho, nesprávne chápanie obety, viny, či niektorých náboženských predstáv a i.). Pre tých z vás, ktorí sú zvyknutí na určitú prax modlitby či meditácie si povieme, ako môžu niektoré spôsoby modlitby upevňovať naše ego a paradoxne nás vzďaľovať od vnútorného oslobodenia. Povieme si o nedoceniteľnom význame ticha, akceptácie, prítomnosti, kontemplácie (meditácie), pozornosti, vďačnosti i o v súčasnosti často používaných pojmoch mindfulness či manifestácia. Rozlíšime, čo je skutočne duchovne relevantné od toho, čo je z hľadiska prebudenia nepodstatné, zavádzajúce alebo psychologicky škodlivé (veštenie, prehnaná fascinácia „zlom“ či duchovnými bytosťami, predstava života ako „boja“, prehnaná dôvera v magické predmety a závislosti rôzneho druhu).
Nejde o bežný rozhovor o problémoch, ani o „vylievanie si srdca“. Ľudia sa radi a často rozprávajú a prirodzene sa zdieľajú – so susedmi, priateľmi, známymi. Hovoria spolu o svojich trápeniach, starostiach, bolestiach. Áno, všetci sa potrebujeme takto vyrozprávať. Z hľadiska spirituality ale nie je prospešné, keď rozoberáme stále tie isté obohrané príbehy dokola: kto, kedy a ako nám ublížil, ako sa na nás pozrel, čo o nás povedal... (A keď večer ostaneme sami, tak si ďalej prehrávame svoje malé drámy vo vlastných hlavách len tak pre seba.) Lipneme na svojich príbehoch a problémoch, hoci nevedome.
Spiritualita prekračuje osobné príbehy a učí nás, ako sa máme k našim bežným problémom vzťahovať novým, odľahčeným až odosobneným spôsobom. Inými slovami, spiritualita neponúka dočasnú úľavu v tom, že si niekto vypočuje môj príbeh a súcitne prikyvuje na všetko, čo vravím. Taký spôsob ma len aktívne podporuje v mojich drámach. Dlhodobé odľahčenie a uzdravenie prináša pohľad akoby zhora, ktorý nám zjaví náš problém v celkom novom svetle a v oveľa širšom kontexte (a zahŕňa pochopenie pohnútok a situácie druhých, súcit, porozumenie vlastnej emocionálnej reaktivite a pod.)
Hlboké sebapoznanie transformuje vzťah, ktorý má jednotlivec sám so sebou. Premieňa sa celkové jeho vnímanie sveta. Nachádza vnútornú slobodu, ktorá zahŕňa jednak slobodu od... (automatizmov a deštruktívnych psychologických mechanizmov a závislostí) i slobodu pre... rozvíjanie svojej pravej identity, ktorá sa stane prínosom pre mnohých.
Spiritualita začína tam, kde sa objavuje odstup od všetkého, s čím sa mylne identifikujeme (sebaobrazy). Zhluk takýchto mylných identifikácií nazývame egom. Spiritualita učí špecifickému videniu sveta, ktoré sa nezakladá na pohnútkach a potrebách ega. Preto toto videnie prináša slobodu a šťatie: šťatie nezávislé od úspechu, slávy či uznania druhých.
Ak chcete vedieť viac, môžete si vypočuť moje podkasty o vnútornej slobode.
Odpustenie prináša vnútorné oslobodenie a vnútorné uzdravenie.
Téma odpustenia je dnes významným predmetom vedeckého výskumu. V psychológii je už dávno známe, že má pozitívne účinky na zdravie našej psyché a na naše vzťahy. Veda dnes potvrdzuje, že má rovnako pozitívne účinky na zdravie nášho tela, napr. na redukciu zápalu, vysokého krvného tlaku a samozrejme stresu.
Kto odpúšťa, nikdy sa nemýli. Naopak, kto súdi, zákonite sa vo svojej malej obmedzenej izolovanej perspektíve mýli. Optika lásky nevie ani viniť ani súdiť. Tejto základnej duchovnej pravde sa dá postupne skúsenosťou, súcitom a vnímavosťou naučiť.
Jazyk odpustenia je jediný jazyk, ktorému rozumieme všetci, jediný, ktorý nás spája. Všetky ostatné jazyky, ktorými hovoríme – hnev, útočenie, nadradenosť, submisívnosť, sebaľútosť, smútok, presvedčenie o svojej pravde, presvedčenie o vlastnej vine či krivde – nás rozdeľujú. Naše osobné príbehy, plné drám, nás jeden od druhého vzďaľujú: veríme príbehom o tom, že sa nemáme dobre, pretože za to môžu iní ľudia alebo nepriaznivé okolnosti sveta. Alebo viníme samy seba. Alebo boha s jeho vztýčeným hroziacim prstom niekde na nebi. Takéto ponuré presvedčenia sú zbytočným zdrojom utrpenia a ťarchy, ktorú nosíme. Odpustenie je liekom na všetky. Odpustenie oslobodzuje oboch: toho, čo odpúšťa, aj toho, komu bolo odpustené.
Silený akt vôle – nie je odpustenie. Odpustenie nie je ani akt morálnej nadradenosti nad vinníkom, ktorému blahosklonne „odpúšťam“, pričom moje ego rastie a druhý v mojich očiach klesá. Odpustenie už vôbec nie je moja náboženská či morálna „povinnosť.“ Odpustenie nemôže byť súčasťou hry na hriech a vinu, nemôže byť len reakciou či protiútokom na útok, nemôže byť súčasťou bojov či hier ega. Odpustenie sa nedá vynútiť a ani seba k odpusteniu neprinútim.
Často sa mylne domnievame, že odpustenie znamená fyzické prijatie toho, kto nám ublížil. V našich predstavách odpustenie spečaťuje emotívne objatie, kedy si plačeme v náruči. To je mylná predstava: k odpusteniu nepotrebujeme takéto dramatické happy-endy. Odpustenie neznamená, že opäť dovolíme, aby nám niekto ubližoval. Odpustenie si niekedy vyžaduje aj fyzický odstup od osoby, ktorej sa týka.
Odpustenie sa rodí prirodzene a nenútene na základe hlbokého poznania ľudskej reality. Niekedy potrebuje čas. Ide o existenciálne poznanie, že sme v našej nevedomosti nevinní. Toto poznanie sprevádza hlboký súcit. Pri odpustení sa celkom púšťam svojich príbehov (neživím ich); akceptujem, púšťam a uzdravujem negatívne emócie.
Veda potvrdzuje, že ľudské životy, naše činy a rozhodovania, sú do veľkej miery riadené nevedomými mentálnymi „programami“, neuvedomelými vzorcami myslenia, cítenia a konania. Psychológia už dávno hovorí o psychologickej podmienenosti. Sme podmienení kultúrou, v ktorej vyrastáme, jej hodnotami. Sme determinovaní rodinou a množstvom lásky, ktorú sme dostali alebo nedostali. Naše nevedomé traumy môžu „vystreľovať“ v našom každodennom živote a negatívne vplývať na naše medziľudské vzťahy a každodenné voľby. Naša reaktivita nám znepríjemňuje život častokrát prehnanými reakciami. Sme zamotaní v negatívnom myslení, ktoré je prepletené s negatívnymi emóciami a negatívnymi očakávaniami.
Možno odsúdiť dieťa za to, že šikanuje spolužiaka, pokiaľ ono samo je doma psychicky týrané a nedostáva lásku? Nerodí v nás poznanie jeho bolestnej situácie namiesto odsúdenia súcit a túžbu mu pomôcť? Práve o tom je odpustenie. O hlbokom pochopení.
Odpustenie je esenciálna zmena optiky: nevedomosť ospravedlňuje a vzbudzuje súcit. Odpustenie chápe, že previnenie iného voči mne je v skutočnosti jeho volaním o pomoc, jeho prosbou o lásku, ktorá mu chýba. Odpustenie je spontánnym následkom tohto porozumenia, je súcitom s jeho utrpením, s jeho deštruktívnym nevedomým „programom.“ Podstatu odpustenia vyjadrujú krásne Ježišove slová: „Otče, odpusť im, lebo nevedia, čo robia“.
Vďačnosť, podobne ako odpustenie, nie o povinnosti či vine. Rodí sa prirodzene spolu s opúšťaním sveta ega. Jej psycho-fyzické pozitívne účinky vyplývajú zo toho, že mení náš vnútorný postoj voči realite, naše celkové mentálne nastavenie. Z negativity nás presúva do pozitivity, z vnútorného chladu a vädnutia, do tepla a rastu. Skúste si v duchu povedať „ďakujem“ a vedome to precítiť: je tam ocenenie toho, čo je, toho, čím sme a čo máme, tu a teraz. A to prináša radosť, istotu, tiché a pokorné šťastie.
Vďaka vnútorne pozdvihuje – a to doslova: roztápa v nás negatívne a skleslé emócie. Predstavme si pomalé, mdlé vibrovanie elektrónov v chladnom prostredí; akonáhle na ne pôsobí teplo, fotóny, častice svetla, dopadajú na elektróny a doslova ich roztancujú. Stúpa tak celková energia telesa. Depresia, smútky, apatia je ako chladná strnulosť, mdlá stagnácia, upadanie energie života; pociťujeme menej radosti zo života – v našom tele, v našich bunkách, v našej psyché. Pravá radosť, naopak, je vnútorný tanec, veselý pohyb, šťastné vibrovanie. Vďačnosť je tým teplom, ktoré nás zvnútra rozvibruje a pozdvihne. Má moc oslabiť naše pochmúrne emócie. Je to skúsenosť, o ktorej sa všetci môžeme presvedčiť: vyskúšajme na sebe postoj vďačnosti, osvojme si ho natoľko, že bude s nami vo všetkom, čo robíme, pri všetkom, na čo hľadíme a myslíme. A sami uvidíme, ako sa náš život premení.
Vďačnosť, samozrejme, neznamená dokola opakovať slovo „ďakujem“, za všetko slovne ďakovať. Hoci aj slovo, jeho význam a zvuk, môže mať na nás pozitívne pôsobenie – pokiaľ ho vyslovujeme uvedomele. Vďačnosť je v prvom rade vnútorný postoj ocenenia všetkého, čo je. Postupne sa zvnútorní a pre nás sa stane prirodzené všetko vnímať očami vďačnosti a ocenenia.
„Ak do svojho súcitu nezahŕňaš seba samého, ostáva neúplný.“
Jack Kornfield
Na ceste k osobnostnej a duchovnej zrelosti nemožno dostatočne doceniť význam trpezlivosti a súcitu so sebou samým i s druhými. Súcit je prejavom hlbokého pochopenia bytostnej situácie iného a seba samého. Vnímam utrpenie, chyby či nevedomé nefunkčné mentálne programy, ale nesúdim ich, pretože im rozumiem. Toto hlboké pochopenie plodí lásku a odkrýva fundamentálnu jednotu, ktorou sú previazané všetky živé bytosti. Moja obľúbená mystička, Juliana z Norwich, to hovorí krásne: „Sme jediným človekom“ (We are one man).
Súcit s našimi blízkymi ale neznamená zamaskovaný pocit viny či nezdravé prežívanie bolesti za druhého. Niekedy si ich zamieňame, pretože sa cítime za svojich blízkych zodpovední spôsobom, ktorý nám psychologicky škodí. Nechávame sa manipulovať cez pocity viny a ľútosti nad situáciou druhého, ktorú si neraz vytvára sám. Pravý súcit sa rodí paradoxne s odstupom a pochopením, nemá nič spoločné s negatívnym emocionálnym nutkaním.
Dnešná doba obzvlášť vyzdvihuje úspech, ktorý v konvenčnom zmysle slova patrí tým usilovným, disciplinovaným, voči sebe prísnym ľuďom, ktorí nemajú právo robiť chyby. Sú na nás kladené obrovské nároky, často sme pod veľkým tlakom. Na pleciach cítime tiaž zodpovednosti a očakávaní iných i tých vlastných: mať dobré známky, dobrú školu, dobrú prácu, dosiahnuť kariérny postup, mať dobrý plat a zabezpečenie, uživiť rodinu. Samozrejme, nič proti usilovnosti, zodpovednosti a disciplíne – majú svoje miesto. Ale pri takomto nastavení zabúdame brať do úvahy skutočné potreby svojho tela, svojej mysle a svojho vnútra. Tvrdosť, hnev a vina patria medzi najdeštruktívnejšie emócie, ktoré v nás pôsobia, a to skôr či neskôr pocíti aj naše telo (somatizácia). Nie je možné milovať druhých, ak nevieme milovať seba. Len ak máme súcit so sebou, budeme vedieť súcitiť s tými, ktorí sú okolo nás. A naopak, tvrdosť a prísnosť, ktorou trestáme seba, vždy nevyhnutne pocítia aj naši blízki.
Zvoľnime tempo. Zrelaxujme. Prestaňme stále s niečím bojovať. Naučme sa milovať samých seba, oceniť samých seba, jednoducho preto, že sme. (Nie preto, čo sme dosiahli alebo zvládli). To nevadí, že robíme občas chyby. To nevadí, že sme v noci opäť rabovali chladničku. To nevadí, že sme sa zasa nechali zlákať pozeraním videí. To nevadí, čo si o mne druhí myslia. To nevadí... Vľúdnosť k sebe nás postupne premení.
Učme sa byť so sebou trpezliví a súcitní. Len za prítomnosti súcitu, vľúdnosti a jemnosti môže prísť k našej vnútornej premene, len za pomoci láskavosti voči sebe je možné prekročiť vlastné ego. Boj, tvrdosť a vina sú stratégie ega, nemôžu fungovať, ak usilujeme o lásku a osobnostný rast. Láska je úplným nenásilím. Uvoľnime teda zovretú päsť, zaťaté zuby, zrelaxujme stuhnuté svaly a neberme sa tak vážne. Usmejme sa na seba a povedzme si to nevadí...
Indická tradícia o ľudskej mysli hovorí, že je ako bláznivá neposedná a nepokojná opica, ktorá je navyše šialená a opilá. Robí okolo seba veľký hluk a zmätok, neustále preskakuje z témy na tému, z minulosti do budúcnosti, z predstavy na predstavu, od jednej túžby ku druhej a nikdy sa neutíši. Nikdy nie je prítomná pri tom, čo sa aktuálne deje.
Skúsili ste už ostať ticho? Myslím, naozaj ticho. Svojim študentom dávam každoročne jednoduchú úlohu: aby si nastavili stopky na dve minúty a počas týchto dvoch minút ostali ticho. Úplne ticho. Teda bez myšlienok a mentálnych obsahov. Mnohí z nich sú úprimne prekvapení, keď zistia, že to, čo sa javí ako jednoduchá úloha je v skutočnosti pre človeka jednou z najväčších výziev vôbec. Zistia, že želané ticho prakticky neexistuje. Že v ich mysli sa freneticky preháňajú myšlienky, obrazy, emócie či iné vnemy, ktoré sa nedajú tak jednoducho, na želanie, „vypnúť“. Uvedomia si, že väčšinu času to nie sme my, kto ovláda svoju myseľ, ale že to naša myseľ ovláda nás. Je to obzvlášť nepríjemné, keď v noci namiesto spánku pozorujeme, ako za nás myseľ donekonečna rieši naše problémy, pričom my už tak zúfalo chceme spať. Myslenie vie byť úžasným nástrojom, ale väčšinou nám je zlým pánom. Preto poznanie toho, ako myseľ funguje, je prvým krokom k šťastnejšiemu osobnému životu.
Všetky veľké duchovné tradície si uvedomujú zásadný význam poznania a utíšenia vlastnej mysle. K tomu dospievajú aj mnohé súčasné psychoterapeutické prístupy (napr. MBCBT). Pri duchovnom sprevádzaní sa budeme učiť aktívne pozorovať a spoznávať vlastnú myseľ, naučíme sa vnímať spätosť negatívnych myšlienok a myšlienkových vzorcov (často automatických a nevedomých) s negatívnymi emóciami, ktoré potom ovplyvňujú naše vonkajšie správanie a rozhodovanie.
Proti myšlienkam a neželaným emóciám sa podobne ako proti egu bojovať nedá. Boj je totiž základnou súčasťou tohto nefunkčného mentálneho nastavenia a tlak na úbohú unavenú myseľ sa tým len zväčšuje. Za prítomnosti trpezlivosti a súcitu je ale možné s emóciami a myšlienkami pracovať. Cvikom je možné myseľ utíšiť a uzdraviť. Rôzne duchovné tradície ponúkajú techniky, ktoré napomáhajú na ceste k vnútornému tichu, tak dôležitému pri hlbšom sebapoznávaní. Sú to rôzne formy meditácií a kontemplácie, relaxačné techniky či variácie známej techniky mindfulness. Používané techniky sa postupne zautomatizujú a prinesú výraznú zmenu v kvalite nášho osobného života.
Spiritualita sa stala obľúbeným predmetom vedeckého skúmania. Vedeli ste, že veda dnes mnohé tradičné duchovné praktiky pokladá nielen za funkčné, ale doslova blahodárne? Napríklad dokázala, že cvičenie sa v uvedomelej pozornosti (mindfulness ) vplýva pozitívne na našu psychiku (porovnateľne s antidepresívami!), znižuje zápal v tele, normalizuje imunitný systém a pomáha zvládať stresovú záťaž. Pôsobí ako prevencia chorôb i významný element pri liečbe.
A meditácia doslova mení náš mozog, ako slávne vyhlásila vedkyňa Sara Lazarová z Harvardskej univerzity. So svojím tímom zistila, že skúsení meditátori majú viac sivej hmoty v oblasti insuli a v zmyslových oblastiach mozgu a doslova menšiu amygdalu, ktorej sa pripisuje zodpovednosť za evolučný mechanizmus „bojuj alebo uteč“ (a emócie ako úzkosť, strach a stres). V mnohých opakovaných štúdiách sa potvrdilo, že meditácia naozaj redukuje stres a pôsobí terapeuticky pri depresiách, panických i úzkostných poruchách.
Termínom „default mode network“ (DMN) sa označuje jeden zo systémov prepojených oblastí mozgu , ktorý sa aktivuje, keď sa zaoberáme riešením osobných problémov a drám, pri vnútorných monológoch a pri introspekcii naratívneho typu. Táto funkčná mozgová sieť je nadmieru aktívna, keď sa mysľou stratíme v minulosti alebo budúcnosti. Spája sa s epizodickou a autobiografickou pamäťou a tiež s denným a nočným snením. Inými slovami, sieť DMN je aktívna, keď nie sme dostatočne prítomní a uvedomelí. Jej súčasťou je tzv. autopilot, automatické myšlienky, ktoré sú väčšinou negatívne. Sú to napríklad myšlienky typu „Nikdy sa mi nič nepodarí urobiť poriadne“, „Som neschopný“, „Vyzerám hrozne, nik ma nemôže mať rád“. Dnes už sa neurovedci i psychológovia zhodujú v tom, že DMN je pre nás menej efektívny mod fungovania. Zistilo sa tiež, že sieť DMN je nadmieru aktívna pri depresii a dysregulovaná u Alzheimera, Parkinsona, pri autizme, schizofrénii a mnohých ďalších psychických ochoreniach. Neprekvapuje teda, že obľúbenými témami mysle, ktorá má aktivovanú mozgovú sieť DMN sú obavy, strachy, starosti, premietanie o krivdách, hanba, hnev a pod.
Čo utišuje mozgovú funkčnú sieť DMN? Vedci s prekvapením pri svojich experimentoch zistili, že meditácia, hlboké dýchanie, kontemplatívne druhy modlitby a relaxačné techniky ju deaktivujú. Rovnako sa deaktivuje pri uvedomelom vnímaní prítomného okamihu, pri tvorivom koncentrovanom zaujatí nejakou úlohou alebo v prírode. Súčasný duchovný autor a známy meditátor, Gary Weber, vedcov prekvapil ešte viac, keď pri jeho mozgu zistili, že sieť DMN je u neho prakticky nepretržite vypnutá. Toto zistenie korešponduje s Weberovým tvrdením, že v jeho mysli väčšinu času nie sú žiadne myšlienky, žiadna samovoľná mentálna sebareferenčná aktivita.
Vedci sa zhodujú v tom, že z autentickej kontemplácie či meditácie môže profitovať každý, i ten, kto neverí v osobného Boha či konkrétnu náboženskú doktrínu (ako napríklad známy neurovedec a filozof Sam Harris). Kontemplatívna a meditatívna prax zvyšuje kreativitu, prispieva k harmonickej a vyrovnanej osobnosti, napomáha pri uzdravovaní sa z tráum, utišuje zápalové procesy v tele, pomáha pri depresiách, redukuje stres, dokonca zlepšuje krvný tlak a iné.
Nemenej zaujímavý je dnes tiež výskum placeba a noceba efektu, ktorý svedčí o sile a vplyve vier a vnútorných presvedčení, o tzv. princípe manifestácie a o ontologickom primáte vedomia (ducha) nad hmotou.
Poznávanie sveta vlastnej mysle a mechanizmov psyché je jedinou skutočnou cestou k celostnému uzdraveniu. Toto majú spiritualita a psychológia spoločné.
Naše stretnutia nebudú psychoterapeutickým sedením, hoci mystici sú výnimočne dobrí psychológovia a neraz popisujú mechanizmy našej psyché lepšie ako moderná psychológia. Samozrejme, presná deliaca čiara sa medzi nimi nakresliť nedá: spiritualita transformuje našu individuálnu psychologickú stránku a naopak, naše psychologické nastavenie, vzorce myslenia a cítenia môžu ovplyvňovať náš spôsob chápania a zakúšania duchovnosti. Psychológ môže čerpať zo spirituality a mystiky a naopak, duchovnému človeku môžu byť nápomocné niektoré poznatky zo psychológie, napr. z oblasti výskumov postraumatickej stresovej poruchy či disociatívnej poruchy identity (kde sa dajú nachádzať fascinujúce spirituálne súvislosti).
Obe, psychológia aj spiritualita majú ambíciu pomáhať človeku dospieť k hlbšiemu sebapoznaniu, hoci hĺbka poznania závisí od typu psychologického prístupu a spirituality. V zmysle ich vzájomných prienikov ma formovali dnes už klasickí autori, psychológovia a psychiatri, ako Viktor Frankl so svojou náukou o zmysle a význame utrpenia premeneného na hodnotu, Gerald May so svojou kontemplatívnou psychológiou, ktorá čerpá z mystického vzdávania sa sebaobrazov, Anthony de Mello a jeho prax pozorovania mentálnych obsahov a odstupu od nich, a tiež psychológ David Hawkins, ktorý učil identifikovať emócie a vedome ich púšťať. Využívam tiež poznatky a niektoré funkčné techniky zo súčasných psychoterapeutických prístupov, zvlášť kognitívno-behaviorálnej terapie so zameraním na mindfulness („mindfulness based cognitive-behavior therapy“), ktorá sama priamo čerpá z duchovnej praxe (najmä z budhizmu).
Čo sa týka rozdielností spirituality a psychológie, páči sa mi, ako ich cca. v 80. rokoch rozlíšil duchovný učiteľ a zároveň skúsený psychológ a kňaz, ktorý vyučoval na Fordhamskej univerzite, Anthony de Mello. Spiritualita je o prebudení z našich osobných ilúzií a nefunkčných mentálnych programov. Tradičné psychologické prístupy, naopak, zaujímajú jednotlivé ilúzie (osobné drámy a konkrétne obsahy mysle), ktoré analyzujú a s ktorými ďalej pracujú. Preto sa môže stať, že pri zvolení nevhodného psychoterapeutického prístupu budete navštevovať psychológa aj celé roky bez známky zmeny či zlepšenia.
Tradičná psychológia prispieva k sebapoznaniu v rámci individuálneho príbehu, a tak pomáha budovať zdravšiu a šťastnejšiu naratívnu identitu, presnejšie jej mentálny obraz (sebaobraz). Psychológia sa preto často potrebuje obracať k minulosti. Pravidlom autentickej spirituality je žiť v prítomnosti, vzdávať sa strachov z budúcnosti a tiež minulých drám, vín či nostalgie. De Mello v tejto súvislosti spomína, že v niektorých prípadoch či pri niektorých typoch terapie môže takýto prístup posilňovať ego a odďaľovať uzdravenie. De Mello neodmieta tradičnú psychológiu, no ako psychológ a zároveň duchovný učiteľ vidí jej hranice. Spiritualita podľa neho ponúka zásadnejšie uzdravenie vo forme radikálnej transformácie vedomia.
Dnes je v súčasných psychologických trendoch veľa prienikov medzi spiritualitou a psychológiou, čo ma veľmi teší. Psychológia začína objavovať, že duchovný princíp nelipnutia – na túžbach, negatívnych emóciách a myšlienkach – je veľmi užitočný v praxi (napr. aj MBCBT). Spoznáva, že problémom je závislosť na našich sebaobrazoch a nepokojné ego a že pod nánosmi tráum, neuróz, neuzdravených emócií a negativistických myšlienok je pokoj, ktorý „prevyšuje každú chápavosť.“
Kontemplatívna psychológia prijíma model človeka inšpirovaný kontemplatívnymi a mystickými tradíciami. Klasická psychológia pracuje s vedeckým antropologickým modelom, ktorý chápe človeka ako biologicko-kultúrne podmienenú bytosť. Kontemplatívna psychológia tento empirický model človeka prijíma a rozširuje o hlbokú znalosť ľudského bytia, ktorá pochádza z autentickej spirituality. Experimentálna veda dnes už sama čoraz viac potvrdzuje a integruje tradičnú duchovnú múdrosť. Dnes už vie, napríklad, s istotou povedať, že kontemplatívne techniky nám "doslova menia mozog", - ako slávne vyhlásila neurovedkyňa Sara Lazarová. V súčasnosti vedci vedia kvantifikovať mnohé benefity kontemplatívnych (meditatívnych) metód, ktoré sa čoraz viac začínajú využívať aj v terapeutickej praxi.
Významnými rysmi tohto prístupu sú sebapoznávanie, nenásilie a súcit. Spirituálny model človeka kladie dôraz na úplnú nevinnosť a nepodmienenosť našej pravej identity, ktorej poznanie je samo osebe terapeutické a transformatívne. Inými slovami, kontemplatívna skúsenosť ukazuje, že nie sme len svojou podmienenou psychologickou osobnosťou; sme oveľa viac. Oslabenie štruktúr povrchovej naratívnej identity uvoľňuje prístup k pravej identite, ktorá je zároveň najprirodzenejším spôsobom nášho bytia. Je "miestom" pokoja, slobody, plnosti, šťastia a hlbokého spojenia s ostatným bytím.
V jadre našich problémov je "pôvodná rana"- hlboký pocit odlúčenosti, vydelenia sa z bezpečia pôvodnej jednoty, ktoré sprevádza zrodenie strachov, viny a ostatných dysfunkčných mechanizmov ega. Táto rana súvisí so skúsenosťou podmienenej lásky a s formovaním nevedomých presvedčení typu "nie som dosť dobrý" (pocit nekompletnosti a nedostatočnosti), "zaslúžim si trest" (vina), "musím byť perfektný, aby som bol milovaný" a i. Dobrá správa je, že aj najhlbšia rana sa dokáže zaceliť. Separácia a negatívne presvedčenia o našej neúplnosti a zraniteľnosti sú len zvykovou, podmienenou identitou, ktorú môžeme zo seba zvliecť ako starý nepohodlný pancier, ktorý už nepotrebujeme. Metafora premeny húsenice na motýľa veľmi náležito vystihuje premenu, ktorú prináša kontemplatívna skúsenosť. Obraz prebudenia je rovnako výstižnou metaforou.
Základnými komponentami kontemplatívnej pozornosti, v ktorých sa potrebujeme neustále rozvíjať sú otvorenosť, prijímanie, nenásilie (primárne voči sebe samému), súcit a neustále zvedomovanie vlastnej skúsenosti. A samozrejme, potrebujeme odvahu vystúpiť zo svojich známych spôsobov myslenia a vstúpiť do spočiatku neznámej skúsenosti so sebou samým.
Termín "kontemplatívna psychológia" sa začína objavovať v 70. a 80. rokoch 20. storočia. Americký psychiater a psychológ Gerald G. May dal jednej zo svojich kľúčových kníh podnadpis Kontemplatívna spiritualita (Will and Spirit, Contemplative Psychology, 1982). Spojenie kontemplatívna psychológia sa začalo používať aj v súvislosti s Naropskou univerzitou (Colorado, USA), ktorá bola založená už v roku 1974. Zakladateľ univerzity, Chögyam Trungpa, tibetský buddhistický mních, chápal kontemplatívnu psychológiu ako spôsob, ako prepojiť kontemplatívne tradície s modernou západnou psychológiou.
Gerald G. May (1940–2005), brat existenciálneho psychológa Rolla Maya, je známy tým, že priniesol hlboké pochopenie vzťahu medzi psychologickým uzdravovaním a duchovným rastom. Tvrdil, že liečenie emocionálnych zranení je neoddeliteľne spojené s duchovným i osobnostným vyzrievaním človeka. Kontemplatívny prístup May úspešne využíval vo svojej vlastnej psychoterapeutickej praxi. Jeho práca Závislosť a milosť vyšla aj na Slovensku.
Dnes sa názvom kontemplatívna psychológia označujú terapeutické intervencie, ktoré spájajú západnú psychológiu so spiritualitou a jej známymi technikami (kontemplatívna pozornosť a mindfulness, meditácia, súcit, nachádzanie zmyslu života, svojho najhlbšieho Ja, Transcendencie). V európskom prostredí by sme týmto termínom pokojne mohli označiť aj Franklovu logoterapiu. V súčasnosti sú populárne a široko preskúmané najmä prístupy ako kognitívno-behaviorálna terapia zameraná na mindfulness, ktorej prvky v praxi rovnako využívam a ktorá sa v psychológii etablovala ako významná technika na zvládanie stresu, úzkosti a depresie. Kontemplatívna psychológia teda spája moderné vedecké poznatky s múdrosťou tisícročných duchovných tradícií. A nie je len prostriedkom k zvládaniu psychických ťažkostí, ale prirodzenou súčasťou osobnostného a duchovného rastu.
Významní psychológovia rozvíjajúci kontemplatívnu či spirituálnu psychológiu sú Jon Kabat-Zinn (nar. 1944) známy vytvorením programu Mindfulness-Based Stress Reduction; Alan Wallace (nar. 1950), psychológ a vedec, ktorý spája kontemplatívne praktiky s neurovedou; Tara Brach (nar. 1953); Mark Williams (nar. 1952), jeden z hlavných tvorcov Mindfulness-Based Cognitive Therapy (MBCT); Kristin Neff (nar. 1966), ktorej práca priniesla vedecké dôkazy o výhodách sebaprijatia a súcitu pre duševné zdravie; Richard Davidson (nar. 1951), neurológ, ktorý skúma, ako kontemplatívne praktiky menia štruktúru a funkciu mozgu; Daniel Siegel (nar. 1957), psychiater, ktorý vytvoril koncept „interpersonálnej neurobiológie“ a zdôrazňuje význam bdelej všímavosti pre duševné zdravie a i. Ďalší psychológovia a akademici, ktorí tento prístup popularizujú vo svojich knihách, ktoré vrelo odporúčam sú napríklad John Prendergast, Kate Gustin, Gail Brenner, Micheal Hall, Steve Taylor či Mariana Caplan. Hoci terminológia, ktorú jednotliví autori používajú sa môže líšiť, podstata terapeutickej skúsenosti je rovnaká. Má charakteristiky, ktoré som opísala vyššie a dá sa zhrnúť napríklad aj pojmom "kontemplatívnej pozornosti."
Celostný (holistický) prístup je pre autentickú spiritualitu prirodzený. Spiritualita učí vidieť veci v kontexte, v jasnom svetle vzájomných vzťahov a podmienení; jej pohľad je farebný, nie čierno-biely; je inkluzívny, nie exkluzívny. Realita je jedna. Nedá sa rozdeliť na izolované, autonómne fungujúce časti. Všetko so všetkým súvisí a zmena v jednej časti znamená zmenu v tej druhej. V našom prípade: v zdravom tele zdravý duch a obzvlášť, v zdravom duchu zdravé telo.
Aj telo je prejavom toho, čím alebo kým sme. Filozoficky povedané, telo je manifestáciou ducha, tvorivej inteligencie. Je zložené v priemere z 30 biliónov buniek, pričom rôzne typy buniek majú rozličnú špecializáciu, funkciu a účel. Od neurónov v mozgu po červené krvinky, ktoré roznášajú kyslík po celom tele. Každá bunka zohráva dôležitú úlohu pri udržiavaní rovnovážneho stavu organizmu. Bunky spolu neustále vzájomne komunikujú, a to i na obrovské vzdialenosti. Práve v tomto momente si vaše bunky vymieňajú milióny správ za pomoci nespočetných signálnych molekúl. Dokonale inteligentný, veľkolepý systém! A vedeli ste, že keď izolujeme živú bunku nášho tela a dáme ju do skúmavky, je schopná žiť ďalej sama ako jednobunkový organizmus? Každá naša bunka je malá živá bytosť osebe!
Okrem toho, naše telo v skutočnosti ani nie je „naším“. Evolúcia ho vytvorila v priebehu nepredstaviteľne dlhého procesu, v ktorom sa utvárali stále komplexnejšie biologické, vzájomne prospešné vzťahy. Doslova sme komunitou života... Obsahujeme 10 krát viacej baktérií než vlastných buniek! Sme v podstate mikrobiálny organizmus. A nie sú to žiadni neželaní nájomníci. Medzi našimi bunkami a mikróbmi prebieha neustála živá komunikácia. Bez týchto mikroskopických priateľov by sme nemohli existovať, bez ich pomoci by naše bunky nemali dostatok potrebných látok a nemohli by správne fungovať. To isté platí o nespočetných množstvách vírusov a plesní, ktoré rovnako nevyhnutne potrebujeme k životu, hoci o celej komplexite tohto úžasného biologického systému vieme stále relatívne málo. Vieme však, že tu funguje krásna symbióza, harmonický súzvuk – teda, pokiaľ je naše telo v rovnováhe...
Mikrobióm dnes už vedci oficiálne označujú za telesný orgán, ktorý má pre telo rovnakú dôležitosť ako srdce či pľúca. Myškám, ktoré sa narodili v laboratórnych podmienkach bez črevného mikrobiómu zistili závažné imunitné defekty a metabolické poruchy, ktoré vedú k rôznym závažným ochoreniam a skorej smrti. Okrem toho, mozog týchto myšiek sa vyvíjal abnormálnym spôsobom, v dôsledku čoho myšky vykazovali antisociálne správanie: známky úzkosti, depresie, autistického alebo agresívneho správania. Chýbal im dôležitý telesný regulačný orgán: mikrobióm. Prirodzená rovnováha ich telesného systému bola narušená.
Sme komunitou života. Zistenie, že „ja“ som vlastne „my“ dosť zásadne mení optiku. Ako sa môžeme pozerať na vlastné telo tak ako doteraz? Ako sa k nemu môžeme správať naďalej necitlivo? Prečo mu nedopriať prirodzené, zdravé jedlo, oddych a spánok? Veď ani nepatrí nám. Je to dokonalý malý vesmír osebe. Je možné tento svet neviditeľných priateľov, vďaka ktorým žijeme, nemilovať? Je možné s ním nesúcitiť a nechrániť ho? Tak ako vonkajší svet, je to dokonalý ekosystém, ktorý dokáže regulovať a doslova uzdravovať sám seba.
Žiaľ, podobne ako s prírodou okolo nás, ktorej sme neoddeliteľnou súčasťou, aj dokonalý mikro-svet nášho tela sme my, ľudia, svojou ne-racionálnou činnosťou vyhodili z rovnováhy. Dôsledky vidíme všade okolo seba: prudký nárast autoimunitných chorôb, cukrovky, srdcovo-cievnych ochorení, rakoviny, depresií a iných psychických problémov. Vedci s istotou dokázali priamu súvislosť medzi devastáciou nášho črevného mikrobiómu (antibiotikami, konzumáciou ultra-spracovaných potravín, junk-foodu a najmä stresom) a všetkými vyššie zmienenými chorobami – áno, vrátane depresie či dokonca autizmu. Narušujeme prirodzenú rovnováhu svojho tela i mysle, podobne ako sme narušili rovnováhu celého zemského ekosystému. K tejto prirodzenej rovnováhe sa potrebujeme navrátiť: redukciou stresu, seba-poznaním, zdravou stravou a zdravým životným štýlom; a najmä, esenciálnou zmenou vnímania, ktorú ponúka spiritualita.
Spiritualita vidí celostne. Je nemožné prenikať do svojej hĺbky, poznávať svoju pravú identitu, a pritom necítiť bytostnú spätosť s celým stvorenstvom – mikro i makro kozmom. Autentická spiritualita uvádza telo aj psychiku do vyrovnaného, teda zdravého stavu. Je výstižné, že anglické slová „health“, „wholeness“ a „holiness“ (zdravie – celostnosť – svätosť) majú etymologicky jeden koreň, odkazujú na jeden zdroj. Pokoj, súcitenie, dobrota a vyrovnanosť mysle prinášajú ten typ integrity, ktorý sa môže stať zdravím a spokojnosťou celého človeka.
Moja vlastná osobná cesta (trauma, stres, zdravotné problémy) ma priviedla k záujmu o vzťah spirituality a zdravého životného štýlu. Úcta, obdiv a láska k životu ma nabádajú uctiť si vlastné telo – vlastné bunky i spriatelené organizmy, s ktorými tvorím biologickú jednotu. Zdravá strava významne prispieva k ich aj mojej spokojnosti a celostnosti.
Ako nutričný poradca so štátnou skúškou kvalifikovane poradím aj v oblasti zdravej stravy a zdravého životného štýlu, aj v prípadoch emocionálneho prejedania sa.
Stres je z pohľadu spirituality neschopnosť žiť v prítomnosti. Nasadili sme také tempo, že častokrát je fyzicky nemožné všetky naše povinnosti postíhať. Sme pod veľkým tlakom, trpí naše telo i psychika. Stále túžime byť už inde: mať hotový projekt pre šéfa, pripravenú večeru pre deti, mať za sebou dôležitú prednášku, vyriešiť konečne rodinný problém a pod. Umývame riady, ale naša myseľ už ukladá deti a vybavuje emaily. Cítime nutkanie byť už „ďalej“, túžime mať konečne všetko za sebou a konečne mať pokoj. Ten však neprichádza, lebo pokoj je v skutočnosti vždy tu a teraz; nikdy nie niekde zajtra. Známa španielska mystička šestnásteho storočia, Terézia z Avily, ale aj budhistický mních minulého storočia, Thich Nhat Hanh, hovoria, že prítomnosť pokoja máme hľadať práve tam, kde sme – pri umývaní riadov – a to tak, že budeme vedome prítomní pri umývaní riadov, a nie nutkavou mysľou poletovať niekde inde.
Stres sa považuje za hlavného vinníka civilizačných chorôb. Likviduje náš vzácny mikrobióm, zvyšuje zápalové reakcie v tele, spôsobuje psychické problémy. Je dokázané, že chronický stres je spúšťačom mnohých neduhov našej doby: depresií, chronickej únavy, infarktov, zvýšeného cholesterolu, zlej či chybnej imunity, gastrointestinálnych problémov, metabolických porúch vrátane diabetu, obezity a ďalších. Naše telo je chronicky v stave „bojuj alebo utekaj“, čo je dôležitý evolučný mechanizmus, ktorý sa spustí, keď vás niekde na stepi naháňa lev – vďaka nemu si dokážete zachrániť život. V tele sa aktivuje nervový systém „sympaticus“, ktorý spôsobuje, že vaše srdce bije rýchlejšie, zvyšuje sa vám krvný tlak a máte zrýchlené dýchanie. Keďže potrebujete super rýchlo utekať pred nebezpečenstvom, vypína sa vám všetko, čo práve nepotrebujete, vrátane trávenia či regenerácie buniek. Ale ak je stres chronický, chronickým sa stáva aj stav „akútnej“ obrany pred nebezpečenstvom: dlhodobo vám netrávi, dostavia sa črevné problémy a vaše telo sa nedostatočne regeneruje. Telo, ak má priaznivé podmienky, má neuveriteľnú schopnosť liečiť samo seba. V strese to nedokáže.
Je vedecky dokázané, že mnohé spirituálne techniky znižujú stresovú záťaž a učia nás zvládať stresové obdobia bez väčšej ujmy. Mnohé relaxačné techniky a meditácie doslova prepínajú telo zo „sympatika“ do „parasympatika“, teda do zrelaxovaného, regeneračného modu.
Spiritualita i veda prízvukujú fakt, že stres si do veľkej miery vytvárame samy. Telo totiž reaguje stresovou reakciou rovnako na reálneho leva, ako na leva, ktorého si predstavujeme, o ktorom snívame alebo v ktorého veríme. Preto je také dôležité spoznávať svoju myseľ a telesné vnemy, učiť sa správne vyhodnotiť reálne ohrozenie a ostávať vo vnútornom pokoji.
Predstavme si obraz. Človek sa dlho prediera hustým tmavým nočným lesom, v ktorom sa stratil. Potkýna sa a padá. Opäť vstáva a opäť padá. Keďže má veľký strach, splašene uteká a v tme lesa doňho narážajú konáre a iné nepriateľské predmety. Je celý doráňaný. Všetky neznáme zvuky ho nesmierne desia. No začína svitať. On postupne rozpoznáva kontúry stromov. Začína kráčať rozvážne a pomaly. Napokon narazí na pokraj lesa a pred ním sa vynorí pohľad na dolinu a krajinu zaliatu slnkom. Zhlboka sa nadýchne, obzrie sa a zasmeje. V tejto novej perspektíve vie ľahko určiť kde je a kadiaľ vedie cesta domov. Pochopil, že to, čoho sa bál, boli len konáre, fyzická tma a zvuky lesa. Nič viac.
Obraz vykresľuje to, čo sa odohráva na duchovnej ceste. Krajina, ktorou človek v príbehu prechádzal je jeho myseľ, vnútro, psyché. Les nezmizol, stále je tam, len už nie je taký desivý a nepohlcuje nás. Už vidíme, teda rozumieme, s čím sa vo svojom vnútri stretávame a vieme na to efektívnejšie reagovať. Už nás nedesí neprehľadná spleť boľavých emócií, myšlienok, desivých obrazov a strachov. Sebapoznanie prináša svetlo, odvahu a pochopenie toho, čo sa s nami deje, až nás cesta napokon dovedie na pokraj lesa, kde je len sloboda, pokoj a láska.
Autentická spiritualita je dieťaťom kontemplatívneho spôsobu života. Pozývam vás na kontemplatívnu cestu sebapoznania, ktorá vedie na pokraj lesa...
